Matúš Vnenčák: Tatranská šelma, ktorá musela nájsť slobodu v obmedzeniach

Skialpinista, bežec, horský nosič, Tatranská šelma, no predovšetkým obyčajný človek – to o sebe povedal Matúš Vnenčák. Práve v obyčajnosti sa ukrýva toľko krásy, ktorú sa oplatí spoznať. Zoznám sa s človekom a športovcom, pre ktorého dobrodružstvo v posledných rokoch zmenilo svoj význam a príchuť. Vo víre nepredvídateľnosti života, no v ľahkosti bytia a silnej odhodlanosti smerovať vyššie a vyššie, zbieraj výškové metre spolu s niekým (ne)obyčajným. Toto je Matúš.

. . .

S Matúšom sme sa stretli v Bratislave. Bola to zastávka na jeho služobnej ceste do Dolomitov. Tatranská šelma v mestskej džungli. Doslova.

Celý čas som na to myslela – nezastihla som ho v jeho prirodzenom prostredí.

Ale čo je vlastne prirodzené? Každému terénu sa musíme prispôsobiť. Nájsť krásu kdekoľvek sme. A to on robí. Svojimi istými krokmi stúpa vyššie a vyššie. Hľadá krásu a popritom zbiera výškové metre.

Ultrabeh, skialpovanie, vynášky na Téryho chatu. A teraz tu so mnou sedí uprostred mesta. Asi nie je nadšený.

Pýtam sa sama seba a zároveň sa pristihnem pri tom, ako zisťujem, či sa cíti lepšie v horách – či mu je to, že je uprostred vysokých stavieb, akosi proti srsti.

„Je to pre mňa istým spôsobom neprirodzené, aj keď posledných osem rokov pracujem vmedzinárodnom obchode, takže musím cestovať. A aj pomerne často. Je to však len na dobu určitú, takže viac ako o sekundu dlhšie v meste nepotrebujem. Povinnosti si splním a idem preč.“

V šiltovke a v páperke sedel celý čas nášho rozhovoru. Akoby bol pripravený kedykoľvek vyraziť. Ideálne do hôr. „Čakanie je pre mňa poslednú dobu veľký nepriateľ,“ dodáva. „Doma v Tatrách je to úplne jednoduché, nemusím čakať v zápche a zaparkujem kdekoľvek.“ Naráža na to, že si tu svoje miesto hľadal dlho – aj keď len na parkovanie.

Naplánovaný kalendár pracovných vecí a pomedzi to medzery plné športových aktivít.

Začala som jednoduchou otázkou, ktorá je však vo svojej podstate pomerne zložitá. Pýtam sa, kto je Matúš Vnenčák.

Odpovedal úplne prirodzene a pokorne. „Som obyčajný mladý človek. Človek, ktorý má rád šport a hory. V zásade je celý môj život spojený s horami. Rád sa zobudím doma v Smokovci alebo kdekoľvek v prírode. Našťastie, aj moja práca je naviazaná na šport, takže to dokážem prepájať. A ešte – som obyčajný človek, ktorý používa sedliacky rozum.“

Prepojenie s horami a športom je pre neho zmyslom života.

„Som tam spokojný. Neviem si predstaviť, že by som bol niekde inde,“ dodáva s istotou.

Na bežkách vyššie a vyššie

Je len veľmi málo prípadov, kedy je športovec alebo športovkyňa tým, kým je, a nezačalo to u nich v skorom detstve.

Matúša rodičia asi od desiatich rokov začali brávať na skialpy, mal o štyri čísla väčšie lyžiarky – dočítala som sa v jednom z jeho rozhovorov. „Vystriedal som veľa aktivít, no prešiel som si samozrejme klasicky aj chlapčenským futbalom.“

Detstvo nás formuje – miesto, kde vyrastáme, kam chodíme a čo vidíme. Matúš videl Tatry, túry a pohyb. Ten je preňho úplne prirodzený. „V horách a pri pohybe som spokojný, a to aj napriek tomu, že je to vo veľa veciach spojené s prácou, neviem si predstaviť iný život.“ S ľahkosťou a presvedčením v každej hláske si je istý všetkým, čo hovorí.

„Keď som vyrastal ja, neboli športové potreby tak dostupné a lacné, ako sú teraz. Dnes si ich ľudia dokážu zaobstarať za pár korún. Bolo pre nás úplne bežné, keďže som zo štyroch detí, že sme si veci posúvali.“ Spomína, že skialpová výbava sa nedala zohnať tak ľahko a mali ju len otec a mama.

Matúš hovorí, že chcel vyskúšať nový šport – skialp, takže mu nerobilo žiadny problém vziať si o pár čísel väčšie lyžiarky. „Pokiaľ som chcel ísť, musel som si požičať tie mamine.“

A okrem toho dodáva, že má slabú pamäť, takže zážitky a miesta, ktoré sa mu s detstvom spájajú, musia ukrývať poriadnu dávku adrenalínu.

A tak začal. Vo vzduchu cítiť príchuť detskej radosti a miest, na ktoré by dnešní rodičia asi svoje deti nezobrali. „Teraz by schytali poriadnu dávku hejtu, že svoje deti zobrali na tak nebezpečné miesto.“ Pousmejeme sa a ja v napätí čakám, kam sa pri tejto spomienke spolu vyberieme.

Na nohách mali bežky, ktoré v tej dobe boli dostupné. Smerujú z Tatranskej Javoriny do Kopského sedla: „Po prvé, je to zakázané, a po druhé, môžu tam padať lavíny. A neviem, či tam vôbec niekto bol s kopou detí na bežkách. Ja som mal asi šesť rokov.“

Hmla. Treskúca zima, sneh a silný vietor. „Doteraz – aj napriek mojej slabej pamäti – cítim, aká mi vtedy bola zima.“ Smejeme sa, že to musel byť jednoznačne silný zážitok. „Bola to dlhá túra, tri hodiny smerom hore. Plán bol spustiť sa ku Bielym plesám a ďalej na Brnčalovu chatu.“

Matúš opisuje, ako boli vybavení – alebo skôr nevybavení?

„Rodičia a strýko s tetou mali zimné oblečenie. My, deti, sme mali – dalo by sa povedať – len fukerky. Stáli sme hore, no vôbec som netušil, kde sme. Otec sa obzrel a videl, že je to na druhej strane lavínové. A nakoniec sme zjazdovali späť dole. Na bežkách v lyžiarskom teréne. S voľnou pätou v hlbokom snehu.“ Tá predstava je neuveriteľná.

Na bežkách chodievali skoro každý víkend do Tatier. „A okrem toho som hrával hokej pred bytovkou ako všetky ďalšie deti.“

Dobrodružstvo už od detstva.

Balans ročných období

Motivácia a čísla. Vie behať aj bez cieľa? Je to vôbec možné – zabudnúť na čísla a len utekať?

Pred kým? V hlave nad tým premýšľam, vzápätí sa hneď pýtam.

„Viem to. Mal som to tak vždy a myslím si, že sa už nezmením. Začínal som bez veľkých cieľov a rád si to celé koniec-koncov zmapujem až doma. Nikdy som netrénoval tak, aby som vstal s tým, že musím zabehnúť minimálne dve hodiny. Skôr sledujem a počúvam svoje telo a to, či sa cítim dobre alebo naopak cítim únavu.

Bavíme sa o tom, pri akom športe sa cíti úplne najprirodzenejšie.

„V lete je to rýchly pohyb v horách – beh a popoliezanie. V zime sú to skialpy a bežky.“

Má to však vybalansované. „Nebavilo by ma 365 dní robiť len jednu vec. Ročné obdobia sa striedajú a s nimi sa mením aj ja.“

Prirodzenosť nachádza v zmenách, ktorým sa dokáže prispôsobiť. „Je to úplne dokonale načasované a absolútne mi to vyhovuje.“

Prekrásne prirovnanie – cyklus, ktorému sa prispôsobuje – jednoducho a naturálne.

Druhý dych a Mount Blanc

Pýtam sa to, čo hodnotí ako svoj najväčší športový úspech.

Matúš chvíľu premýšľa a hovorí, že nemá žiadny konkrétny. No vzápätí začne rozprávať. Pomaly a premyslene.

Hľadí do strany.

„Mám päť rokov implantovaný strojček na srdci za veľmi kritických okolností a s veľmi nejasnou budúcnosťou. A tri roky po tom so zhoršujúcim sa zdravotným stavom.“

Pred rokom a pol bol na ďalšej – štvrtej operácii srdca. „Podarilo sa to zastabilizovať. A ja som chytil druhý dych.“

Po chvíľke ticha začal rozprávať.

„Toto leto sme vybehli s Nikou na Mount Blanc.”

Začne mi to dochádzať o čosi neskôr. Už rozumiem tomu, čo znamená druhý dych.

„Keby to vedeli všetci tí doktori – a aj ja pred rokom a pol – ani len by som v to nedúfal. Vyššia nadmorská výška, ťažšie sa dýcha, vyššia tepová frekvencia. Je tam istá dávka nebezpečenstva – trhliny, ľadovcové seraky – dosť veľa faktorov, ktoré to celé mohli narušiť. No absolvovali sme to úplne v pohode, pritom podmienky neboli až také jednoduché.“

Pri tomto opise mi to začalo dochádzať. Matúš mi vysvetľuje, ako funguje jeho strojček – spí a nepracuje, a len keď je potrebný, vtedy zasiahne. Jeho diagnóza je nepredvídateľná a život ohrozujúca. „Nabúrava to moje športové aktivity – dokonca to mám zakázané, neoficiálne iba čiastočne povolené. Nosím hrudný pás a kontrolujem si pulzy. Rekreačnú úroveň mojich dovolených aktivít som si mierne posunul. Kedysi som zvykol aj tieto hranice mierne posúvať, no už to hraničilo so zdravým rozumom, tak som sa zastavil.“

Výboj už dostal dokopy štyrikrát.

Veľa vecí sa razom zmenilo. „V zjazde na lyžiach alebo bicykli v adrenalínovejších chvíľach som také pocity nikdy nemusel riešiť, no teraz naopak usúdim, že na niektoré trasy radšej nejdem alebo pribrzdím.“

„Devätnásť rokov som športovo súťažil, chodil na preteky a cítil každý svoj sval, každý úder srdca. Myslím si, že sa poznám a viem rôzne situácie správne zhodnotiť.“

Takéto zmeny sú zásadné. Pre niekoho viac, pre niekoho menej.

Rozprávame o tom, ako človek prehodnocuje niektoré hodnoty a postoje – a ako sa mení nastavenie mysle vplyvom takýchto faktorov. Presnejšie povedané, tento faktor je citeľný a človek ho vníma každodenne.

„Zmenilo ma to. Nehovorím, že zásadne, ale skôr výrazne – to je lepšie slovo. Vo vnímaní denného stereotypu a bežných problémov – to všetko je len krátkodobé. Buď si tieto problémy vymyslíme a sú vyfabulované z našej roztopaše. Celé to buď vyšumí, alebo sa to vyrieši.“

Všetko sa mení. Niekedy len tak razom. Prehodnotil, čo chce ďalej robiť, v čom túži pokračovať a čo radšej nechať ísť.

„Myslel som si, že som superman. Pätnásť rokov. Darilo sa mi – aj v športe, bol som jednoducho spokojný. Asi potom človek potrebuje prefackať, aby sa otrepal.“

Teraz sa musí riadiť pravidlami, ktoré predtým nevnímal.

(Ne)sloboda pohybu

Hodinky, tepy, príjmy a výdaje.

Kde je tá sloboda? Nebolo to v minulosti o čosi slobodnejšie?

„Je to vysoko individuálne, no vo všeobecnosti by som povedal, že je to aj obmedzujúce a zväzujúce.”

No na číslach a štatistikách si dosť potrpí. „Keď sa mi stane, že si zabudnem hodinky a idem si zabehať, som tak trochu nervózny a myslím na to. No som ale toho názoru, že pokiaľ mám topánky na nohách, môžem ísť behať slobodne a nemalo by ma nič zväzovať a skľučovať.“

Niekedy je technológia život určujúca.

Matúš však musí zo zdravotných dôvodov posledných päť rokov pri športe nosiť hrudný pás. Ten mu monitoruje pulzovú frekvenciu.

Život s implantovaným kardio-defibrilátorom je dobrodružstvo. Nie také, po ktorom bažíme, ale také, ktoré si nevyberáme, neplánujeme a deje sa – prirodzene.

Krok a dych, krok a dych

Rozprávame sa o tom, ako sa zmenili miesta, ktoré si pamätá z detstva – a tie, ktoré sa mu s ním bezpochyby spájajú.

„Po gymnáziu som robil horského nosiča. Absolvoval som chodník z Hrebienka na Téryho chatu stovkykrát. Vždy tam bolo množstvo turistov. No stret s ľuďmi v horách mi nerobí taký problém ako v meste.“

Nosičstvo je aktuálne populárne – nielen pre ľudí, ale aj pre svet médií. Niekedy to vnímam skôr ako atrakciu a honbu za titulkami. „Veľa vecí sa začalo viac rozoberať naprieč médiami a zasiahlo to aj tak nepoškvrnenú vec, akou je nosičstvo. No je to tak stále. Nosenie sa nezmenilo – ten náklad jednoducho musíš vytrepať hore na krosnách. Každý jeden deň, pretože chaty sú zásobované celoročne.”

Matúš je štvornásobným víťazom v nosení. „Na začiatku som do toho išiel s tým, že je to šport a je to v horách. Dostávaš za to peniaze – nikto to ale nerobí pre peniaze, pretože sa tým nedá uživiť. No o tom to určite nie je. Chcel som to vyskúšať a mal som skvelých učiteľov, ktorí ma to naučili. Zistil som, ako sa má správne naviazať náklad alebo kde má byť ťažisko – keď si ho dáš nízko, tak ti odpáli kríže, keď naopak vysoko, tak ťa náklad preklopí.“

Je zjavné, že má Matúš niekoľko pestrých zážitkov, ale aj to, že smerovať s nákladom na pleciach na Téryho chatu bolo obdobie, ktoré ho veľa naučilo.

„Chytilo ma to. Je to však fyzicky veľmi náročné – musíš sa sústrediť len na krok a dych.“

Matúš používa nosičský žargón a vysvetľuje mi, čo znamená „zaštandovať si“. „Znamená to sadnúť si a oddýchnuť si na nejakom kameni.“ Tie už presne všetci nosiči poznajú. Každou vynáškou sa to celé ale zlepšuje: „Si síce unavený, no mentálne totálne oddýchnutý.“

„Mnohí od toho odídu, pretože je to náročné a pociťujú len fyzickú záťaž. No pár ľudí pri nosení zostane. Keď má človek akékoľvek problémy zdola – v rodine, v práci – pod ťažkým nákladom si môžeš akurát tak zakričať alebo si pobehnúť. No ak si pobehneš, hneď zistíš, že si tak zadýchaný, že si musíš sadnúť. Veľmi rýchlo si tak človek usporiada priority. Nie je nosičské klišé, že vynáška je psychohygiena. Každý jeden z nás to tvrdí a je to jednoducho tak.“

Na svoju prvú vynášku si dobre pamätá. Bolo to začiatkom leta. „Môj kamarát Maťo Maličký ma naučil to, že s vynáškou musím vyjsť čo najrýchlejšie. Nie je to bežné, no tým, že som bežec, mi to prišlo úplne normálne. No bežne tak nosiči nenosia.“

Ja premýšľam nad štandami. Strategické miesta, ktoré posúvajú vynášku nielen vzdialenostne, ale sú aj akýmsi míľnikom pre každého nosiča. „Sú obľúbené štandy, kde ti krosná dobre sadnú, sú ale aj také, kde ťa to ťahá do strany – a až tak si tam neoddýchneš.“

Matúš opisuje, ako môže zavrieť oči a vie o každom kameni. Ak nejaký z nich pri stúpaní a kladení nôh zrazu zmizne, je z toho rozhodený. Čomu teda rozumiem. Krok a dych sú predsa určujúce.

Prásk. Športová bublina

Pracuje v medzinárodnom obchode a vedie tím pre východnú Európu. Dovážajú športové značky nám, do Česka, Maďarska a Poľska. „Ľudia sú tu prepojení so športom a horami, takže je to jednoduchšie, čo sa týka komunikácie.“

Pýtam sa, ako veľmi je preňho dôležité to, ako v horách vyzerá a čo má na sebe oblečené. Niekedy mám pocit, že aj v tak čistom prostredí vzniká nová bublina.

„Každý je tak trochu pracovne zdeformovaný. Tento typ biznisu sa enormne zväčšil. Kedysi ľudia mixovali outdoorové značky, no je pravda, že štýl sa dostal aj do prírody. Biznisu to prospieva. Myslím si, že ak to má ľudí motivovať k tomu, aby začali robiť nejaký šport a vyšli von, z tohto pohľadu je to skvelé. Ľudia investujú do iných vecí – do áut, do vybavenia, do super drahej telky, a ak ich toto má podnietiť k lepšiemu a zdravšiemu životnému štýlu, tak je to jednoducho skvelé. A ja sa v tom snažím nestratiť, aby mi z toho celého nepreplo.“

Na záver povedal myšlienku, ktorá môj pohľad upravila a štýlová bublina trošku sfúkla: „V horách môže človek prísť iba na dobré myšlienky a osobnostne nás to vylepšuje. Šport ťa nedokáže pohoršiť.“ A ja súhlasím.

Nedosiahnuteľnosť šeliem

Matúš je na čele Tatranskej šelmy. Vertikal, ktorý sa beží na Slavkovský štít, je najnáročnejším behom do vrchu v strednej Európe. „Beží sa sedem kilometrov, no chodia tam aj takí, ktorí si myslia, že prídu na beh po rovine, no musíš pri tom nastúpať poriadne výškové metre.“

Hovorí, že behy sú vo všeobecnosti skôr rekreačného charakteru. „Môže tam prísť každý a dostane v cieli medailu. No ja som tomu chcel dať punc kvality, rýchlosti a nedosiahnuteľnosti.“

Trať horského ultramaratónu s názvom Tatranská šelma Ultra traverzuje Vysoké a Belianske Tatry. Oba behy majú nastavené svoje limity. Pri dlhej vzdialenosti aj časové bariéry, ktoré musíš v určitom čase zvládnuť, aby ťa pustili ďalej.

Bavíme sa o náročnosti ako o dôležitom faktore spájajúcom oba behy. „Chcel som, aby to boli preteky v pravom zmysle. Nie je to turistický pochod ani rekreačný výlet pre otca s deťmi. Chcel som, aby sa porovnali len tí najlepší.“

Vďaka inšpirácii z iných krajín sa mu to podarilo vytvoriť aj doma: „Nebolo to plánované, no chodil som do zahraničia na bežecké a skialpinistické preteky. Mal som skúsenosti a videl som, ako to vyzerá tam – zo sponzorskej, ale aj z organizačnej stránky.”

Matúš spomína na prvú Šelmu. „Tá bola už pred jedenástimi rokmi. Pozval som kamošov cez podujatie vytvorené na Facebooku. Prišlo 80 ľudí – dokonca aj zo zahraničia. Sám nerozumiem prečo. Bolo to ilegálne, nemal som v tom čase vôbec povolenie. Predstavoval som si to len ako skupinový výbeh.“

Každým rokom sa podujatie zväčšovalo a záujem rýchlo rástol. „No to si zároveň vyžadovalo zlepšenie aj v rámci organizácie. A je z toho napokon už jedenásty ročník.”

Po dvoch rokoch pridal aj druhé preteky. „Je to náročné, keďže ide o národný park – najvyššia inštancia, čo sa týka životného prostredia.“ Počet pretekárov je limitovaný na 200 ľudí.

Z horského prostredia sme sa dostali na asfalt. Vnímam kontrast prostredia a zaujíma ma, ako ho vníma Matúš. „Tam kde končí asfalt, tam to mám jednoducho radšej.“ Skrátka a trefne.

Majster sveta na každom kroku

Jeden z mojich obľúbených autorov raz povedal, že nedokáže presne určiť, kde končí on a kde začína písanie. Je to podľa neho symbióza. A podobne to opisuje aj Matúš. Nevie od seba oddeliť svoje záujmy a svoju prácu. Všetko so všetkým súvisí a jeho prepojenia sú úplne prirodzené. Odrážajú to, kým v skutočnosti je.

Mať však pre niečo vášeň – to horlivé zaujatie pre čokoľvek – v poslednej dobe nevidno až tak často. A aj keď je vo vzduchu, sme akísi prelietaví. Ľudia sa vedia pre niečo nadchnúť, no nevydrží im to príliš dlho.

Bavíme sa o vášni, o zapálení, no Matúš takýto typ nie je a už vôbec nie v športe.

„Vnímam to v športe podobne – ľudia to berú ako chvíľkové aktivity. No u mňa je to bezpredmetné. Ja o tom musím byť hneď na začiatku úplne presvedčený, a len tak sa dokážem do niečoho opäť pustiť.“

„To, čo som robil pred 20-timi rokmi, to robím paradoxne aj teraz. Vždy som sa s niekým chcel porovnávať – len si porovnávať svoje limity – som súťaživý typ už od detstva. Začal som si sám od seba hľadať preteky a sledoval som rôzne rozvešané plagáty. Nebol žiadny internet, dôležité pre nás bolo ústne podanie,“ spomína na to, ako kedysi začínal.

Hovorí, že teraz je to všetko jednoduchšie. „Trochu so zveličením poviem, že každý je majster sveta, existuje toľké množstvo pretekov aj lokálnych súťaží – ktokoľvek si môže spraviť promo aj na dedinskom víťazstve. A celé to má iný a o čosi väčší rozmer ako v dobe, kedy som začínal ako dieťa ja.“

Matúš je presvedčený, že aj pred dvadsiatimi rokmi boli minimálne tak dobrí a natrénovaní športovci, bez ohľadu na disciplínu, ako sú aj teraz. „Veľa ľudí si myslí, že úroveň je dnes vyššia. No nie je.“

„Ľudia často nie sú ešte ani rozhodnutí, čomu sa chcú venovať, len vidia, ako sa na nich valia pekné fotky z hôr, športové aplikácie alebo hodinky. No po roku zistia, že ich to nenapĺňa a idú robiť niečo iné.“

Jedno dobrodružstvo na záver, prosím

Pýtam sa, čo preňho znamená dobrodružstvo.

„Teraz je to iné. Nejaké echt dobrodružstvo si už nevyberiem, keďže by to nebolo správne vzhľadom na môj zdravotný problém. Keby som ho nemal, jednoznačne by som sa vydal do vysokých hôr.“

Zamýšľam sa nad jeho slovami a po chvíľke ticha ma preruší: „Toto je tiež dobrý príbeh!“

Matúš rozpráva, ako sa rok po implantácii vydali na skialpoch na Elbrus – najvyšší vrch Ruska a Európy. „Dostal som v päťtisícovej výške komorovú fibriláciu. Po výboji som odpadol – dokonca mi nevedeli odopnúť lyže. Boli to kopce v Rusku, v ktorých ťa nikto hneď nezachráni.“

A ako to skončilo? „Na druhý deň sme tam išli znovu.“

Toto bola jeho spojitosť s veľkými horami. Spomína na pocity, ktoré tam zažil. „Chcel by som si svoju úroveň posunúť ďalej, napríklad taká expedícia do Himalájí.“

Hovorí, že toto ho istým spôsobom škrie a premýšľa nad tým, že sa tam už nedostane. „Keby mi niekto teraz povedal, že som na mesiac opäť zdravý, hneď zajtra sa vyberiem na ďalšie dobrodružstvo.“

Matúša som sa na začiatku spýtala, ako by sa opísal on. Otázka ho jemne prekvapila a povedal, že je len obyčajný človek.

No ak by som ho mala opísať ja, tak je pre mňa stelesnením pokory a ľudskosti. A predovšetkým sily. Tá vnútorná, ktorá je odzrkadlená aj navonok.

Hľadať krásu tam, kde ju druhí nevidia, hľadať dobrodružstvo v obmedzeniach, to chce viac sily, ako si si možno doteraz myslel.

Zbierať výškové metre je poriadne dobrodružstvo.
No život je väčšie. Také, ktoré neplánuješ.
Jednoducho sa deje.

. . .

Text: Martina Jurecová | Magazín Pure Nuts
Fotografie: Samuel Antoška | Treesnation

Článok licencovaný s finančnou podporou Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky.