Andor Borúth – Výber z tvorby

Tatranská galéria v Poprade pri príležitosti 150. výročia narodenia významného výtvarného umelca Andora Borútha prináša pre návštevníkov Vily Flóra zo svojich zbierok výber z jeho tvorby.

Miesto konania:     Vila Flóra, Starý Smokovec, Vysoké Tatry

Vernisáž výstavy: 22. júna 2023 o 16.00

Termín výstavy:     22. jún – 10. september 2023

Portrétista, maliar a kresliar Andor Borúth (16. jún 1873 – 22. august 1955) sa narodil ako András Steiger na slovensko-maďarskom pohraničí. Základy kreslenia získal v rokoch 1889 – 1892 na umeleckej škole v Budapešti, krátko (1892 – 1893) študoval u Simona Hollósyho na akadémii v Mníchove a v rokoch 1894 – 1898 pokračoval v umeleckom vzdelávaní na akadémii Julian v Paríži. Už ako parížsky študent sa každoročne prezentoval na výstavách v budapeštianskom Műcsarnoku, kde boli jeho diela neraz ocenené a zakúpené do verejných zbierok. Svoje umelecké vzdelávanie zavŕšil v rokoch 1901 – 1905 na Benczúrovej majstrovskej škole v Budapešti a študijnou cestou do Španielska.

Od začiatku dvadsiateho storočia prichádzal umelec do Tatranskej Polianky, kde sa v roku 1911 oženil so sestrou šéflekára tamojšieho sanatória Hermínou Guhrovou a v Tatranskej Polianke sa natrvalo usadil.

Borúthovou doménou bola portrétna maľba. Venoval sa jej od svojich začiatkov a po presídlení do Tatranskej Polianky maľoval už takmer výhradne portréty. Pre spišské prostredie sú najmä z historického hľadiska významné portréty funkcionárov Uhorského karpatského spolku, portréty zakladateľov Tatranskej Polianky manželov Weszterovcov a Michala Guhra st., šéflekára sanatória v Tatranskej Polianke, svojho švagra Michala Guhra, podobizeň huslistu Eduarda Záthureckého zo Spišskej Novej Vsi, maliara a grafika Viktora Olgyaya a ďalších.

Za najhodnotnejšie diela z Borúthovej portrétnej tvorby sa považujú podobizne členov vlastnej rodiny a množstvo autoportrétov. Obrazy, ktoré maľoval z osobného záujmu, sú na rozdiel od objednávkových portrétov bezprostredným zachytením momentálnej nálady. Ďalším tematickým okruhom sú portréty ľudových typov, najčastejšie starých mužov z dedín v tatranskom podhorí. Nezaujíma k nim sociálno-kritický, ani etnografický postoj, priťahujú ho iba ako zaujímavé typy tvárí.

Participoval na viacerých regionálnych výstavách spišských umelcov, ktorých dušou bol maliar a historik umenia Elemír Kőszeghy-Winkler. Spolu s ním aj samostatne vystavoval – prvýkrát v roku 1920 v Kežmarku a o štyri roky neskôr v Košiciach. V roku 1931 sa stal členom združenia Pokrokoví umelci Slovenska, s ktorým v roku 1931 vystavoval v Bratislave. Poslednou Borúthovou výstavou za života bola súborná výstava spolu s Maxom Kurthom v roku 1955 v Košiciach.

V Tatranskej Polianke sa Borúth popri umeleckej tvorbe venoval aj športu; bol nadšeným lyžiarom a dokonca inštruktorom. Jeho zásluhou sa Polianka stala aj akýmsi kultúrnym centrom Tatier; v rokoch 1920 až 1922 tu Borúth, zrejme v spolupráci s E. Kőszeghy-Winklerom, dokonca organizoval umelecké výstavy. Do Polianky prichádzali mnohí umelci zo Spiša, maďarskí a iní zahraniční maliari.

V slovenských verejných zbierkach sa rané Borúthove práce zachovali iba výnimočne, no jeho neskoršiu tvorbu z tatranského obdobia reprezentuje v zbierkach slovenských galérií a múzeí početná kolekcia maliarskych diel a kresieb. Bol jedným z mála umelcov, ktorí žili priamo v Tatrách.

(výber z textu Jitky Haakovej In : Andor Borúth – Tatranský portrétista, Tatranská galéria Poprad, 2009)