Tatranskí nosiči – svetový unikát

Všetok materiál na vysokohorské chaty vynášajú na špeciálne upravených krosnách horskí nosiči. Stretnúť ich môžete cestou na 6 tatranských chát, ktoré zásobujú v akomkoľvek počasí, v každom ročnom období. S pokorou sa skláňajú pod desiatkami kíl nákladu a prispievajú k tomu, aby nám v horách nič nechýbalo, no reprezentujú aj tradičné kultúrne dedičstvo Slovenska.

Hoci ich vo svete postupne nahradili rôzne dopravné prostriedky, vo Vysokých Tatrách sa táto nevšedná profesia zachovala dodnes. Vyžaduje si fyzicky i mentálne silného človeka – častými spoločníkmi počas vynášok sú ťažké náklady a nepriazeň počasia. Na svojich chrbtoch vynášajú potraviny, palivo, bielizeň, stavebný materiál či suveníry na šesť chát vo Vysokých Tatrách: Chatu pod Rysmi, Zbojnícku chatu, Rainerovu chatu, Zamkovského chatu, Téryho chatu a materiál od stanice lanovky znášajú na Skalnatú chatu. Ostatné sú prístupné lanovkami či motorovými vozidlami. Cestou na chatu nosiči neraz prekonávajú samých seba, ale aj staré rekordy. O jedinečnosti horského nosenia svedčí aj zápis do reprezentatívneho Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska z roku 2018.

O nosení na území nášho najvyššieho pohoria nám porozprával dlhoročný nosič Štefan (Pišta) Bačkor, ktorý v jednej z najstarších budov vo Vysokých Tatrách zriadil nosičské mini múzeum.

Popri práci vo Vysokých Tatrách sa venuješ noseniu. Aké boli tvoje začiatky?

Moje začiatky boli bežné, až tuctové – ako chalan z popradského sídliska s výhľadom na Tatry som na základnej škole navštevoval športové krúžky, chodieval na športové olympiády, medzi panelákmi sme hrávali futbal, v zime som korčuľoval… Mama sa v mladosti aktívne venovala horolezectvu, takže prvý dotyk s Tatrami bol vďaka nej cez ľahkú turistiku, neskôr nás brávala na náročnejšie túry, výstupy, prechody cez sedlá. Skoro každú sobotu sme trávili v Tatrách, kde som sa neskôr presťahoval. S nosením som začal v roku 1996 na Téryho chate.

Čo všetko nosíte na chaty?

Všetko, čo treba – všetko pre kuchyňu – potraviny, nápoje, sudy s pivom a kofolou, plynové bomby, veci pre zabezpečenie ubytovania – hlavne posteľnú bielizeň, hygienické potreby, materiál na zabezpečenie kúrenia (peletky, brikety), benzín do agregátov pre zabezpečenie elektriny, technický materiál potrebný pre chod chaty a údržbu…

Neraz si na chrbty naložíte nadrozmerné, ale aj nezvyčajné náklady. Absolvoval si nejakú zaujímavú vynášku, na ktorú nikdy nezabudneš?

V „top 10“ ich je viac, ale ak mám vypichnúť, tak „živá, hovoriaca“ vynáška Maťa Kapustu – fotografa na kolesách, ako si hovorí – vozičkára z Banskej Bystrice. S partiou kamarátov nosičov sme mu splnili veľký sen – dostať sa na chaty, kde by sám nemal šancu vyjsť. Spolu sme boli na Téryho a Zamkovského chate, o rok neskôr na Zbojníckej chate. Podarilo sa nám splniť jeden veľký sen a verím, že doplníme aj ostatné chaty. Takúto vynášku si zapamätáte, pretože máte z toho ozaj dobrý pocit a cestou s vami rozpráva, čo nie je veľmi bežné.

Nosenie má vysoké nároky nielen na fyzičku, ale často je aj „o hlave“. Pomáha ti v každodennom živote?

Nosenie je výborné na psychohygienu a zároveň robíte aj niečo užitočné. Myslím, že pomáha zistiť, ako na tom človek je nielen fyzicky, kde sú jeho limity, ako
napr. reaguje v hraničných, kritických situáciách, pozitívne vplýva na koncentráciu, na zdravé sebavedomie a „chladnú hlavu“. Keď spadneš, musíš sa pozbierať, znovu sa postaviť a pokračovať ďalej. Pri nosení to platí doslova. Nosenie vám veľmi rýchlo ukáže, kde sú vaše slabé stránky – nastaví vám riadne zrkadlo.

Čím si ťa nosenie najviac získalo – aké ti prináša pocity?

Najviac je to asi o tej slobode. Sme stvorení pre pohyb, nie pre sedenie za počítačom a TV. Je to pre nás prirodzené. Ak budeme chodiť čo najviac von –budeme zdravší, spokojnejší, podáme aj lepší výkon v práci.

Venujem sa najmä „horským športom“ – skialpinizmus, príležitostne lezenie, bicykel, beh po kopcoch, bežkovanie… Síce sa každému z nich venujem len okrajovo, snažím sa robiť všetko pre radosť, aby to malo iskru, aby ma to bavilo.

Čo považuješ ako športovec za najväčšie benefity domáceho prostredia?

Tatry ako prostredie sú super „ihrisko“ pre všetkých – od detí až po seniorov, takže každý si môže nájsť „to svoje“, čo ho baví. Samotný pohyb vo vyššej nadmorskej výške je skvelý, takže už obyčajná prechádzka v Tatrách je vlastne ľahkým tréningom. Región Vysoké Tatry poskytuje v podstate nekonečné možnosti trás na turistiku, VHT (vysokohorskú turistiku), lezenie, skialpinizmus, horský beh, horskú cyklistiku…

Ktoré sú tvoje obľúbené miesta v Tatrách?

Mám rád celé pohorie – Tatry sú skvelé na „túlanie sa“ a objavovanie zaujímavých zákutí. Medzi moje obľúbené miesta patria pokojné, málo navštevované doliny – Tichá a Kôprová, ako aj Belianske Tatry – túra na Plesnivec a cez Rakúsku poľanu k Bielym plesám, Kopské sedlo, Monková dolina je tiež krásna, divá…

Medzi nosičmi panuje zdravá rivalita, no každoročne sa stretávate aj na pretekoch. Ako vnímaš tieto súťaže?

Vážim si všetky nosičské preteky Sherpa rallye a Nosičskú stovku, čiže memoriál Juraja Petranského, ktoré som absolvoval. (Súťaž Sherpa Rallye sa koná každý rok na inom mieste – súťažiaci na chatu vynesú 60 kg náklad, počas Nosičskej stovky vynesú na Zamkovského chatu na počesť kamaráta – nosiča 100 kg.) Najdôležitejšie je nespadnúť, dôjsť do cieľa a ísť tak, aby mal človek zo seba dobrý pocit. Najvzácnejšie preteky sú tie, z ktorých máte spomienky na kamarátov nosičov, ktorí tu už nie sú…

Možno si niekoho inšpiroval, aby okúsil tento chlebíček. Avšak sila asi nie je všetkým, čo začínajúci nosič potrebuje?

Potrebuje len krošňu, odhodlanie, trochu toho povestného šťastia v horách a má slušnú šancu, že to bude dobre fungovať. V našom Sherpa mini-múzeu vo Švajčiarskom dome pracujeme s deťmi a všetkými návštevníkmi formou prednášok a praktických ukážok, takže možno už o pár rokov sa niektorí z chlapcov zatúlajú do Tatier a stanú sa z nich nosiči.

Máš nejaké osvedčené rady pre začiatočníkov?

Vydržať, nenechať sa odradiť a dať si poradiť od „služobne starších“, začať s menšími váhami – otestovať sa, ako na tom je nielen telo, ale aj hlava, a keď zachutí, tak potom postupne pridávať na váhe. Odporúčam začať v lete/na jeseň, určite nie v zime. Nosenie v zime má určité špecifiká, takže je dobré vybudovať si dobrý základ na suchej skale a potom vyskúšať zimu. Odľahčene možno povedať, že zimné nosenie je už nadstavba, vyššia škola.

Hlavné je nikdy sa nevzdávať a vždy s úsmevom!